Black Bat Records

Umenie je jednou s najintímnejších foriem sebarealizácie sa človeka. Ale aj ten človek je tvor zo svojími základnými potrebami. Skrátka iba z obdivu a uznania sa (poväčšinou) nenaje. Takže aj umelecká činnosť je svojím spôsobom práca. A ak je výsledok tvorenia kvalitný, očakáva sa okrem spoločenského uznania aj finančné ohodnotenie. 

Každý potrebuje z niečoho žiť. Rovnako aj umelec. Svojim umeleckým dieľam venuje často extrémne veľa svojho životného času a životnej energie. Aby bol schopný tvoriť naozaj kvalitne, venuje sa učeniu sa tvorbe umenia už od malička a vlastne celý život. Prímateľ umenia/kupujúci za umelecké dielo potom platí relatívne vysokú cenu. Prečo? Preto, lebo neplatí sa iba čas a materiál/technické pomôcky + prostredie slúžiace na vznik umeleckého dieľa, ale aj celé tie roky učenia sa a celoživotnej driny, ktorú musel daný umelec vynaložiť, kým bol schopný vytvoriť konkrétne umelecké dielo.
U hudby je to trochu iné. Či už u tej populárnej, alebo menšinovej. Zväčša sú dané relatívne pevné sumy za kúpu skladby, či albumu. Existujú aj platformy, kde môže umelec, v tomto prípade hudobník ponúkať svoju hudbu za sebou určenú cenu. Mal by však triezvo odhadnúť sumu s ohľadom na aktuálnu trhovú situáciu.
Mnohí hudobníci (a aj ostatný umelci) ovládajú perfektne remeselný aspekt tvorby. Keď potom k nej pridajú niečo špecifické, niečo zo seba, alebo sa odvážia k ešte nevyskúšanému experimentu, úspech sa môže dostaviť relatívne rýchlo a relatívne veľký. Samozrejme, že mnohí potom začnú opakovať fungujúce postupy s vidinou väčších zárobkou a väčšej slávy. Niektorí si cibria svoj nezameniteľný rukopis (pre ktorý ich ich publikum miľuje), iní začnú vykrádať samích seba, alebo ďaľších umelcov, či tápu v umeleckej kríze.

Po trochu dlhšom úvode sa dostávame ku kolobehu. Ono tento kolobeh funguje na umenie celkovo a dokonca funguje aj na spoločnosť ako takú. Pre jednoduchšie vysvetlenie tohoto princípu však ostaneme iba pri hudbe. 

Takže na začiatku máme etablovaný hudobný štýl, alebo štýly. Mainstream, ktorý sa opakuje stále dookola. A aj keď je kvalitný, aj keď má akoby až nekonečne veľa fanúšikov, začína pomaly strácať šťavu. Opakuje sa, vykráda sa. Zoberme si napríklad Rock koncom sedemdesiatych rokov. Kvalitná muzika, ale pre mládež znela ako muzika pre starých páprdov. A tak sa vzbúrili a vznikol Punk. Rebélia. Popretie postupov. Underground. Podzemie. Provokácia novým surovým zvukom, provokácia témami textov, vyzážou atď. Každá sranda však trvá určitý čas. Nové punkové kapely začali vznikať ako huby po daždi. Zrazu akoby každý hral punk. A o desať rokov sa stal punk ako taký sám vlastne mainstreamom. Samozrejme, existovali umelci ktorí ostali verní svojim koreňom. No mnohí začali byť s narastajúcim množstvom fanúšikov rovnako populárny, ako ich predchodcovia, proti ktorým sa umelecky vzúrili. Dosiahli svoj vrchol a záujem začal časom upadať. A tak prišiel nový trend – Grunge. Potom Neopunk, Emo, Neogrunge, až po súčasný Trap (ktorý mieša Punk, Elektroniku a Hip-Hop v Lo-Fi estetike). Kruh sa točí stále dookola. 

Hudobných štýlov je neúrekom a ja sa pre vás na niektoré zaujímavé pozriem. Niektoré sa akoby tomuto vzorcu vyhli a žijú si svojim vlastným paraleným životom. Ale o tom zasa niekedy nabudúce. 

---

Autor