Black Bat Records

Priemysel možno definovať ako odvetvie národného hospodárstva zaoberajúce sa ťažbou surovín, ich spracovaním a následnou výrobou rôznych produktov. O hudobnom priemysle som písal minule. Existuje však hudobný žáner, ktorý sa volá priamo priemysel. Industrial, zoznámte sa: 

V roku 1976 založila avantgardná kapela Throbbing Gristle hudobné vydavateľstvo Industrial Records. Pôvodne malo slúžiť iba na vydávanie ich hudby. Vydavateľstvo  podpísalo zmluvy aj s inými umelcami. Svojím menom dalo názov celému hudobnému žánru. 

Počiatky industriálu siahajú ešte hlbšie. Dalo by sa povedať že až na začiatok minulého storočia. S rozvojom techniky a elektrizácie spoločnosti bolo len otázkou času, kedy sa tento pokrok prejaví aj v hudbe. Prvý skladatelia boli študentmi klasickej hudby, či elektrotechniky. Častokrát oboch (Kraftwerk). Skúmali nové možnosti práce zo zvukom. Spočiatku sa nedalo vlastne ani hovoriť o hudbe ako takej. 

Prvým nástrojom a najstaršími nahrávkami by mohli byť záznamy z roku 1937. Konkrétne nástroja, ktorý sa volá Theremin. Petrohradskjý rodák Lev Sergejevič Termen známi ako Leon Theremin skonštruoval naozaj čudesnú vec. Kto tento nástroj nepozná, odporúčam vyhľadať si ho na YouTube, budete veľmi prekvapení. 

Za otcov elektronickej hudby by sa dali považovať François Bayle, Piere Schaeffer, Bernard Parmegiani, Karlheinz Stockhausen, Iannis Xenakis,… To už sme ale v 50. rokoch 20. storočia. Zhruba desaťročie predtým vziká štýl Music Concrete, ktorého základnou črtou je pretvoriť existujúci zvuk na iný zvuk. Elektroakustická hudba? Atonálna hudba? Zvuková koláž? Ťažko nájsť tú správnu škatuľku a vlastne ani netreba. Takže sa vrátime v čase naspäť do druhej polovice 70. rokov minulého storočia. 

Industriálna hudba mala byť hudbou mladého, moderného človeka poslednej štvrtiny 20. storočia. To, že sa tomu tak nestalo, má svoje dôvody. Industriálna hudba je zväčša ťažšie prístupná pre masové/mainstreamové publikum. Existujú aj komerčnejšie podžánre ako napriklad industrial dance/future pop (aj keď sú to omnoho mladšie), no svojou melanchóliou sa vyčleňujú mimo hlavný hudobný prúd. 

Sídliská, staveniská, betón, robotnícka trieda, chudoba. Koľko krásnej hudby vzyšlo z týchto ingrediencií? Blues, rock, punk, industrial, noise, hiphop… Noise (hluk) je síce samostatným (ne)hudobným žánrom, no industriál aj z neho sčasti čerpá. Často sa žánre medzi sebou miešajú, ale to by bolo na hudobného Pána Prsteňou. 

Ťažko je písať o indiustriále bez týchto všetkých odbočiek. Hudobný štýl, ktorý je relatívne neznámy, viacvrstvový a komplexný je skoro nemožné vysvetliť len pár slovami. Charakteristickými črtami sú surový, až primitívny zvuk, miešanie hudobných nástrojov s pracovnými nástrojmi (Einstürzende Neubauten), hluk, časté využívanie rôznych samplov (úrvyvkou z iných zvukových záznamov), metapolitika (Laibach). Využívajú sa sequencery, synthetizátory, gitary a všetko možné i nemožné, čo dokáže vydávať zvuk. Najlepšie hlasný. Samozrejme, že dnes sa používajú počítače. Industrálna hudba je ich priekopníkom. V textoch je zväčša až punkový sociálnokritický postoj k spoločnosti, satira. Industriálna scéna sa prelína so scénou cyberpunkovou (Cassandra Complex), synthetizátorovou (Melotron, mesh), EBM – Elektronik body music/Hudba, ktorá má elektronické telo (Skinny Puppy, Front 242,), rockovou (Nine Inch Nails), metalovou (Rammstein/NDH – Neue Deutsche Härte/Nová nemecká tvrdosť), hiphopvou (Klangstabil). Mnoho umelcov a kapiel mieša rôzne štýli dohromady, alebo má niekoľko období/polôh (Die Krupps – elektronika/metal, Appoptygma Berzerk – EBM/Future pop/electronic rock/Berlin school -ambient/(retro)synth-wave).

Fanúšik industrálnej hudby sa označuje ako Rivethead. Znamená to dostlova nitová hlava. V roku 1940 vyšla v USA kniha Bena Hampera Rivethead: Tales From the Assembly Line (nitová hlava: Príbehy z montážnej linky). V roku 1993 vydalo vydavateľstvo Re-Construction Records kompiláciu Rivet Head Culture. Zakladateľ vydavateľstva Glenn Chase použil tento termín na označenie fanúšikov industriálu. V tom istom roku industriál rocková kapela Chemlab, Glennovi kamaráti, vydali skladbu Rivet Head na svojom debutovom albume Burn out at the Hydrogen Bar. Stretol som sa aj s príbehom, že sa tak mali nazývať fanúšikovia heavy metalovej kapely Iron Maiden (ktorá má k industriálu ďaleko), len sa to neujalo. Či už je to pravda, alebo nie, to ani srnka netuší. Rôznych srandičiek je na industriálnej scéne neúrekom. Vizuálne sa za nitovú hlavu tiež označuje hororová postava Hellraiser, ktorú stvoril splatterpunkový spisovateľ a filmár Clive Barker. Hudobnú poctu mu okrem iného zložil Johan van Roy zo svojím aggrotechovým projektom Suicide Commando v rovnomennej skladbe Hellraiser. Isto správne tušíte, že aggrotech je mladším podžánrom Industriálu. Rivet Headi majú častokrát vojenský výzor, oblečenie sa podobá na uniformy, akurát je zväčša čierne. Ťažké boty, kapsáče, tanktopy, tričká kapiel, plášte a kabáty. Reťaze a kov, extravagancia snúbená s eleganciou. Biely makeup, čierne očné tiene sú dnes skôr minulosťou. Občas môžete v kluboch vidieť ešte stále Cybergothov (naozaj nevymreli) – vyznačujú sa neónovými umelými dredami – cyberlocksmi, neónovými štucňami na rukách a nohách, umelými napodobeninami respirátorov s farebnými bodlinami. Označovaný sú aj ako industrial rave (X-Rx, SAM). 

Toľko stručne k industriálnej hudbe. Začal som ju počúvať okolo roku 2005. Mal som vtedy 20 rokov a študoval vysokú školu. Konečne som mal prístup k internetu a to bol zázrak. Objavoval som novú muziku skoro každý deň a to mi vydržalo až dodnes.

Skromné zdroje: Wikipédia (web), Orkus (nemecký časopis o hudbe), HISVoice (český časopis o hudbe), Ishkur´s Guide to Electronic Music (web), Discogs.com (web)

---

Autor